Tri prístupy k riešeniu správania

Vyhadzuje? Kozluje? Klká? Odmieta sa vodiť? Odháňa ma? Nedá sa chytiť? Nedá si nasadiť ohlávku? Hryzie... 

Časté otázky na facebooku či konských fórach. Každý kto má koňa z času  na čas rieši nejakú otázku spojenú s jeho správaním. Ako sa dá na ne odopovedať? 

Na otázky súvisiace so správaním koní by sme mohli odpovedať tromi rôznymi spôsobmi. 

Úroveň A

Vychádza z našej skúsenosti alebo skúsenosti človeka, ktorého žiadame o pomoc. Každý koniar vzhľadom na svoje skúsenosti bude mať svoju vlastnú odpoveď. A pri riešení rovnakého problému u rôznych koní bude aplikovať či odporúčať to isté.  Tí skúsení koniari z podobného prostredia sa v odpovediach môžu aj zhodnúť. Ale prečo presne to, čo navrhujú zvykne fungovať, nemajú ničím podložené. Majú to ale otestované na mnohých koňoch. Nepoznajú už princípy či mechanizmy, ktoré spôsobia, že dané riešenie funguje napr. na úrovni učenia. A nebudú vedieť prečo ich návrh nezafungoval, ak nezafunguje. Ak sa aj človek snaží myslieť pri riešení na koňa, chýbajú mu vedomosti. 

Úroveň B

Tento prístup, narozdiel od A úrovne, vychádza z vedecky podložených vedomostí. Čo ale neznamená, že človek, ktorý ho využíva, nie je skúseným koniarom!

Opiera sa o metódy a konkrétne vedecké postupy, napr. o teóriu učenia a podobne. Ľudia študovaní, ktorí majú prehľad o vedeckých poznatkoch, ale častokrát len z jednej oblasti. Pekným príkladom je napr. pozitívka. Čokoľvek s koňom riešite, dostanete tréningovú odpoveď. U tých vzdelaných je tréningová odpoveď veľmi sofistikovaná, premyslená a podložená. Ale cieľ býva väčšinou jeden: zmeniť správanie na také, aké chce človek a na koňa sa častokrát - nehovorím, že je to pravidlo - zabúda. Ostatné dôvody, prečo kôň reaguje ako reaguje sa nezvyknú brať do úvahy.  Hlavný prístup býva, že sa aplikuje diferenciálnu diagnostika - zhodnotíme  symptómy na základe ktorých uzavrieme, v čom je problém, čo je spúšťačom správania. Identifikujeme povahu problému, čo nám dá pocit, že vieme, kde je zdroj problému a tým pádom aj riešenie. V podstate problém onálepkujeme. Čo nás môže veľmi obmedziť v navrhovaní riešení a dodať nám pocit, že vieme a chápeme niečo tak komplexné ako správanie. A keď naše riešenie nebude fungovať, tak budeme mať pocit, že sme zlyhali. Riešenie sa častokrát odvíja od nájdenia spúšťačov a rieši sa čo a ako koňa naučiť, preučiť či odnaučiť. Zameranie je na správanie, ostatné vplyvy do úvahy veľmi neberieme. 

Úroveň C

Berie do úvahy všetky vplyvy na aké len má dosah a ktoré ovplyvňujú wellbeing koňa. Využíva viacero psychologických teórií a modelov, berie do úvahy históriu koňa, jeho vývin od žriebäťa, prípadné traumy, súčasný manažment, vzťahy v stáde, vzťahy s ľuďmi, zdravotný stav, motiváciu koňa, vzťah koňa s človekom, ..... veľmi veľa aspektov, ktoré vplývajú na to, prečo sa kôň správa tak ako sa práve správa. Nedáva diagnózy, pretože tie nás obmedzujú a spôsobia, že sa zameriame len na jeden smer riešenia pričom treba vždy rátať s tým, že čosi mohlo uniknúť našej pozornosti. Namiesto určovania diagnózy sa snaží sformulovať problém - postup inšpirovaný klinickou psychologickou praxou. Pri formulácii problému sa berie do úvahy interakcia medzi biologickými, sociálnymi a vzťahovými faktormi vrátane kontextu, v ktorom sa správanie odohráva. Na tejto úrovni v prístupe k problému si uvedomujeme, že sa pozeráme na niečo komplikované, čo nikdy nebudeme schopní úplne obsiahnuť, pretože tých faktorov, ktoré vplývajú na správanie, je strašne veľa. Navrhneme riešenia, ktoré dávajú najväčší zmysel vychádzajúc z daných informácií. Pri formulácii v podstate opíšeme ako sa problém vyvíjal, čo k nemu viedlo a čo ho udržuje pri živote. A tento opis je aj našou hypotézou, ktorú otestujeme pomocou navrhnutého riešenia. Buď bola naša hypotéza správna, tak sa vec vyrieši. Ak sa nevyrieši, tak sa doplnia informácie do našej skladačky a získame novú hypotézu, ktorú otestujeme.  Keď nezafunguje, tak sa dozvieme niečo nové v našej detektívnej práci. Hypotéza je postavená na vedecky podložených vedomostiach z rôznych oblastí, ktoré dokázateľne vplývajú na správanie. K dispozícií máme veľa nástrojov, ktoré môžeme použiť pri praktickom riešení. Nie sme zameraní len na zmenu správania pomocou tréningových metód. Sme flexibilní a pri zdanlivo rovnakých prípadoch použijeme úplne iné nástroje na riešenie. Tento prístup by sme mohli nazvať biopsychosociálny. 

Príklady z praxe 

Felicity na webinári, na ktorom sa venovala trom rôznym koňom s jedným behaviorálnym problémom - kôň sa zľakol a utiekol aj s jazdcom - a na ich príklade ukázala, aký dôležitý je individuálny prístup. Nám dala niekoľko príkladov, aby sme ich zaradili, do ktorej úrovne prístupu k problémovému správaniu patria. Napíšem vám tie príklady sem, môžete si sami zhodnotiť, kam by ste ich zaradili a nižšie nájdete "správne" odpovede aj s vysvetlením.

Možné odpovede na otázku, ako riešiť problém, keď sa kôň ľaká a následne sa otočí o 180 stupňov a zdrhne aj s jazdcom. 

1) použite pomocné oťaže

2) použite nejaký doplnok na ukľudnenie

3) ľakanie sa súvisí so slabou kontrolou signálu - stimulus control 

4) skontrolujte, či kôň nemá bolesti, napr. kissing spine

5) takéto správanie je väčšinou spôsobené separačnou úzkosťou

6) potrebujete dostať pod kontrolu zadnú nohu koňa. Skvelým cvičením je napr. ustupovanie na holeň

7) keď si všimnete náznaky, ktoré by mohli viesť k zľaknutiu, zakročte ešte predtým, než sa zľakne. Pokiaľ to budete riešiť až keď sa zľakne, bude mať kôň navrch a vy stratíte kontrolu. 

8) použite silnejšie zubadlo 

9) záleží od mnohých vecí...     

Starostlivosť o koňopacienta s ohľadom na jeho psychiku

Tento príspevok súvisí s témou o rebound efekte a o liečení zranení - psychických a fyzických. S mojimi kobylami som za tie roky zažila niekoľko situácií, kedy som musela jednu od ostatných držať izolovane kvôli zraneniu šľachy, neidentifikovateľnému krívaniu, abscesu, laminitíde či zavedenej kanyle a katéteru do dutín či ošetrovaniu rany. Vo všetkých prípadoch som dodržiavala rovnaké princípy a z rovnakého dôvodu - vyhnúť sa rebound efektu a stresu zo separácie od ostatných koní. Pretože keď liečime telo, potrebujeme ešte viac než inokedy, aby bola hlava spokojná a hlavne pokojná. 

Fakt to nejde inak? 

Je úplne bežnou praxou nad ktorou sa ľudia už ani nezamýšľajú, že keď je kôň zranený, tak sa jednoducho zavrie do boxu. A nejako sa ráta s tým, že keď na to kôň nie je zvyknutý, tak si proste zvyknúť bude musieť, lebo veď liečime zranenie a tomu sa má všetko podriadiť. Nie, nemá. A nemusí. Ako vždy, záleží od priorít ošetrujúceho majiteľa, ale keď vnímame mentálne zdravie rovnako dôležito ako fyzické, tak ho neobetujeme, ale budeme hľadať spôsoby, ako minimalizovať škody na psychike. Lebo psychika v pohode je dôležitou súčasťou úspešnej liečby. 

Dá sa to aj bez sociálnej izolácie

Šťastie je, že koňom pre pocit kontaktu s koňmi stačí aj vizuálny kontakt. Väčšinous. Ja osobne som to vždy riešila tak, že som celé stádo zavrela na menší priestor, vybavený dostatkom senných kôpok a iných zdrojov sena a izolovaný kôň mal svoj vlastný menší priestor. Alebo niekedy ani nemal, ale bol jednoducho s ostatnými na menšom pľaci, aby sa nepreťažoval v kopcoch a nebodaj nebehal. Ak bol pacient oddelený tak na kone stále videl, neboli od neho ďalej než cca v 30m okruhu.

Moje kone vyrastajú a žijú celý život von na pastve a nikdy som ich neučila, aby dokázali byť zatvorené osamote bez kontaktu s ostatnými. Pretože pokiaľ majú vizuálny kontakt a vedomosť o tom, že ostatné kone nikam mimo dohľad neodídu, tak im nevadí keď ich zatvorím. Dokonca aj keď sa naučia, že kone odídu mimo dohľad len na pár hodín, ale vrátia sa, tak to funguje. Tu už ale nastupuje element učenia a postupný proces. 

Samozrejme,  určite by to padlo vhod, keby som ich naučila každého vopred, aby dokázal byť pár hodín osamote, len nejako som sa k tomu stále nedostala a za tých 20 rokov som nezažila situáciu, ktorá by ma donútila mať túto zručnosť ako vysokú prioritu. Kone nemusia byť nutne  na sebe fyzicky nalepené, takže oddelenie ohradou väčšine koní až taký problém nerobí. Ale môže im to robiť problém, ak ten, ktorý je oddelený vie, že tí ostatní majú kam odísť. Oddelený kôň môže mať úzkosť z toho, že je tam tá možnosť, že sa zrazu ocitne úplne sám, lebo ostatní majú k dispozícii väčší priestor. Preto vždy zatváram celé stádo tak, aby oddelený vedel a videl, že mu ostatné kone nikam neodídu. Teda, záleží od koňa, ako to prežíva. Hovorím o prípade toho najúzkostlivejšieho člena stáda. Ako s tým pracovať a postupne koňa zvykať je témou na samostatný príspevok, ale nie je to žiadna veda. 

Postupné zvykanie v akútnej situácii

Minulý rok som mala schvátenú poníčku a tam bolo jasné, že jej rehabilitácia bude trvať dlhšie než by bolo únosné pre ostatné kone. Myslím tým na to, že by museli byť s ňou zavreté na malej ploche niekoľko týždňov. Koňom som preto postupne zväčšovala ich výbeh, takže sa poníčke každý deň vzdialili o pár metrov ďalej, ale zároveň sa aj dosť rýchlo vrátili naspäť  k nej, k senu, keď vyžrali pás otvorenej pastviny. Takým spôsobom si postupne zvykala byť dlhšie a dlhšie časové úseky sama zatiaľ čo kone postupne mizli za horizont. Áno, nevyhli sme sa emočným rozhodeniam, ktoré prišli častokrát nečakane, ale aj to je súčasťou týchto situácií - hľadanie a skúšanie, občasné zakopnutie.   Každopádne, akonáhle sa čosi zomlelo, že sa diali nejaké strašidelné veci na okolitých lúkach, tak to poníčka nezvládala a snažila sa dostať ku koňom, čo je úplne prirodzené. Pre mňa bolo dôležité, že sa z toho dokázala skľudniť a neopakovalo sa to pravidelne každý deň ani nie príliš často. 

Okrem toho sme jej spravili namiesto dverí v stodole bariéru. Keďže je to prcek tak cez dvere nevidela na kone v prístrešku. Keď mala bariéru, tak mala s nimi takmer priamy kontakt, videla na ne popritom ako si žrala seno. A zároveň si mohla vybrať, či sa na chce pozerať alebo si chce žrať seno osamote v inej časti stodoly - boxu - priestor veľký cca. 7x5m. 

Iná spoločnosť

Ak má kôň kamoša, ktorého nerád opúšťa a môže mu kamoš robiť spoločnosť, tak určite je správnou voľbou ponechať ich spolu. Ak kamoša nemá, ale máme iného koňa, ktorý by mohol plniť funkciu spoločnosti lepšej než žiadnej, tak aj to treba skúsiť. Jednoducho, všetko je lepšie než kôň sám, vystreslý a ponechaný v izolácii bez kontaktu s konským parťákom. 

Ako vždy, všetko je individuálne. Sú kone, ktoré ani mihalnicou nepohnú keď ich oddelíte ba dokonca si oddýchnu a konečne sa vyspia - tu je potom vhodné zamyslieť sa nad zmenami iného charakteru - ale sú kone, ktoré nevydržia ani keď majú ostatných 5m od seba cez ohradu. Ale aj tak sa vždy dá nájsť spôsob, ako ich stres znížiť. 

A čo pohyb? 

Aby sme a vyhli rebound efektu v oblasti pohybovej, tak je fajn mať aspoň taký priestor, v ktorom kôň môže chodiť za žrádlom napr. od jednej sieťky k druhej čo i len pár metrov, ale má tú možnosť vykonávať tento prirodzený vzorec pohybu pri žraní a zároveň nebude mať priestor taký veľký, aby v ňom mal chuť hýbať sa rýchlejšie. Samozrejme, bude schopný hýbať sa len v pokojnom pohodovom tempe od jedného žrádla k druhému ak sa necíti ohrozený niečím v okolí či v strese zo separácie od ostatných. Tam nepomôže žiaden malý priestor, kôň bude od nervov pochodovať tak či tak. Preto mentálna pohoda je základ. Ak nie je, tak kôň bude pohyblivý a účinok izolácie môže stratiť svoj význam.

Príklad z praxe 

Minulý rok som mala svoju kobylu zatvorenú viac ako týždeň. Mala katéter zavedený do dutín a kanylu. Bolo by jednoduché povedať - kobylu zavrite do boxu, lebo je to tam bezpečné. Naozaj je? Keby tam bola v strese tak by sa skôr mohlo niečo zomlieť, než by sa zomlelo keby bola stále von tak ako je zvyknutá, spolu s ostatnými. Kľúčové v tomto prípade nebolo obmedziť ju v pohybe, ale  zabezpečiť prostredie tak, aby sa nikde nešúchala, neškrabala, nechtiac nezachytila. Spravila som jej výbeh cca. 15x15m priamo v strede zimného výbehu, kde trávili všetok čas ostatné kone. Kobyla dostávala seno na veľa kôpok, mala priestor na ležanie, bola v kontakte s ostatnými koňmi, nemala možnosť sa nikde šúchať ani škrabať. Prvé dva dni som jej nosila rôzne enrichmenty, ale rýchlo som to vzdala, lebo časovo som nestíhala ani fyzicky nevládala  - potrebovala ošetriť každé tri hodiny. Nakoniec sa vďaka tomu stali ľudia najväčším enrichmentom,  nakoľko sme tam boli 5-krát denne a vyplachovali sme jej dutiny. Preplachy prebiehali takým spôsobom, že sa kobyla na nás tešila a keď videla naše komando vyjsť z domu, tak nám šla erdžajúc oproti. 

Zároveň som ju vypúšťala pod mojim dohľadom k ostatným koňom na zdravotné prechádzky, alebo som jej na návštevu púšťala nejakého iného koňa, ktorý chcel ísť preskúmať jej priestor. Takže mala zmenu a mentálne osvieženie. Návštevy na lôžku boli povolené. 

Prístup podľa MVDr. Amber Batson 

Toto je časť z webináru, ktorého zhrnutie nájdeš pod týmto blogom.  

Amber v prvom rade vyzýva, nech sa dobre zamyslíme nad tým, či kôň skutočne potrebuje úplné obmedzenie pohybu - napr. v boxe - alebo ak potrebuje, tak ako veľmi ho musíme obmedzovať. To sú otázky, ktoré si ona ako veterinárka kladie ako prvé. Skutočne musím tohto koňa úplne zatvoriť? Je veľmi jednoduché nastoliť "pokoj na lôžku" teda "zavretie v stajni", nahodiť lieky proti bolesti a považovať to za vyriešené. Ale netreba zabúdať, že práve zatvorenie môže u mnohých koní vyvolať spomienky na emočnú traumu či im spôsobovať prílišný stres. A v mnohých prípadoch práve striktné obmedzenie pohybu nie je úplne nevyhnutné - samozrejme pokiaľ sa nejedná o zlomeninu a podobne. 

Amber spomína aj tému enrichmentu a vybavenie prostredia tak, aby bol kôň zamestnaný hľadaním potravy, tým pádom sa pritom hýbal a v prípade koní na diéte mal k dispozícii rôzne zdroje potravy, ktorá nie je taká kalorická, ale koňa zabaví na dlhší čas. Spomínala rôzne siete, v nich schované v sene  nekalorické pamlsky, zavesené pet fľašky s dierkami a naplnené vodou ochutenou  nejakou prírodnou esenciou napr. pepermintom, harmančekom či bylinkovým čajom - žiadne kalórie, ale kôň sa zabaví.  Môžete im dať drevo na okus, muffinové formy s nejakou zeleninovou pastou či marmite či pastou z kurkumy, lucerky, posypať to senom či pozakrývať papierom, nech sa k tomu musia prepracovať. Ponechajte časť dlážky bez podstielky a rozhádžte tam senné granule či rezanku, nech si to kôň zbiera.(Ja osobne to rozhadzujem aj do čistej slamy, pre skúseného koňa - hľadača to je skvelá výzva). 

Ak musia byť kone na nízkokalorickej diéte tak môžeme vytvoriť podmienky napodobujúce pasenie a "browse" - obžieranie kríkov, stromov, vetiev v rôznej výške. Amber dáva sieťky so senom na zem, karabínou pripevnené na očká pevne zapustené v zemi. Takýchto senových staníc môžeme v priestore spraviť niekoľko a vytvoriť tým pre koňa možnosť robiť to, čo je pre neho najprirodzenejšie - v kľude sa pohybovať medzi zdrojmi žrádla.

Ďalej môžeme kalórie znížiť pomocou máčania sena. Využívať nízkokalorické enrichmenty ako malé množstvá rezkov, rezanky, senných granúl - samozrejme, treba si prepočítať kalorický príjem z týchto zdrojov vrátane sena. Môžeme vytvoriť lízacie podložky a namazať ich napr. pastou z namočenej lucerky či senných granúl -z hrste namočených granúl môžete mať pastu na niekoľko lízacích podložiek, ktoré opäť rozmiestnite po priestore. 

Vetvy, kmene, bobule... Toto všetko má veľmi nízky obsah kalórií. 

Ako na rebound? 

Sociálny kontakt vieme do dobrej miery zabezpečiť aj počas izolácie ako som už spomínala vyššie. Amber zdôrazňuje dôležitosť zabezpečenia žrania a pohybu - že kôň sa hýbe a žerie zároveň. resp. má možnosť ísť od zdroja k zdroju. To je veľmi dôležité. A ak máte koňa dlho zavretého a príde čas, že s ním musíte POMALY prejsť z bodu A do bodu B, spomína svoju skvelú vychytávku - zastávky na ceste. Takže rozložíte akékoľvek objekty - ktoré koňa nedesia, kľudne aj vedrá, alebo krabice, uteráky na zem a do nich rôzne pamlsky a kôň namiesto toho, aby si to odpálil niekam do diaľky a zabudol na nás, pôjde od zastávky k zastávke, pozbiera si žranicu - pár kúskov na každom pľaci - a pôjde ďalej k ďalšej zastávke. Koňovi to dá jasný cieľ, na ktorý sa zameria a potreba vypáliť na plné pecky tryskom do diaľav ostane v zabudnutí. Amber úspešne využíva tento princíp v praxi pri koňoch,  ktoré bolo treba obmedziť v pohybe a hrozil veľký rebound efekt. 

Ďalším spôsobom je využívanie target tréningu - targetovanie napr. kuželiek  na ceste kedy ide kôň od jednej k druhej a pri každej dostane nejakú odmenu. Alebo targetovanie pomocou targetu, ktorý drží človek v ruke. 

Poník s laminitídou

Minulý rok som absolvovala enrichmentovú starostlivosť s poníčkou, ktorá mala laminitický "záchvat". Bola evidentne boľavá, nechodila pokiaľ vyslovene nemusela alebo nemala mega motiváciu, stála na mieste a čučala do steny alebo ležala. Enrichment jej však veľmi pozdvihol náladičku a keď som jej poschovávala granule do sena, do slamy, na podložky či do hračiek, tak úplne obživla, začala sa zaujímať o svet a aj jej bolestivosť sa viditeľne znížila - alebo inak povedané, vďaka jej pozdvižení na psychike nevnímala tú bolesť tak katastrofálne. 

Príklady z prezentácie Amber Batson na webinári "Repair the Brain before You Train". 

Naša prichvátená poníčka a jej priestor prvé dni pre pozdvihnutie nálady. 

1) lopta so senom 

2) mäkká podložka na státie a uľavenie nohám, tiež fungovala ako podložka na pamlsky

3) sieťka so senom s malými okami v polohe "oberania" čerešní 

4) čmuchací koberček na schovávanie pamlskov

5)tetrapakové krabičky s pamlskami 

6)bariéra namiesto dverí, aby mohla byť v kontakte s koňmi 

7) soľný liz

8)rozhádzané pamlsky v slame a po zemi 

9)fľaša s dierami naplnená granulkami, keď ju otáčala nosom tak granulky vypadli von

Ako pamlsky som používala hlavne kúsky petržlenu, mrkvy, rezanku, senné granule, lucerkové granule, cuketu, ľanové výlisky, tekvicové výlisky, konopné výlisky, high fiber granulky od Spillers. 

Okrem toho mala močené seno a výhľad aj k nám na dvor, kde vždy keď sa ktosi motal, tak ho mohla pozorovať a kontaktovať. 

Niektoré hračky mala k dispozícii len pod dohľadom - napr. tetrapaky či otáčaciu fľašu, kvôli bezpečnosti. 

Trauma fyzická a psychická: čo ich spája? 

Poznámky z webináru s veterinárnou behavioristkou Amber Batson "Repair the Brain before You Train". 

Zranenia na tele a na duši - fyzické zranenia a psychické zranenia sú v princípe rovnaké. Problém je v tom, že tie psychické zranenia nevidíme a preto máme tendenciu ich podceňovať. Nevidíme obväz ani jazvu, ktoré by nás na zranenie upozornili a pomohli nám byť voči koňovi ohľaduplní. Nebije nám do očí poškodenie na tele, bije nám do očí len tzv. problémové správanie a to nás ani nenapadne si spojiť so zranením. V tomto prípade zranením mozgu. 

Kategória fyzického poškodenia je nám dôverne známa. Poškodenie sa môže udiať v rozličných častiach tela. Každého asi ako prvé napadnú zranenia svalov, šliach.  Ale patria sem napr. aj zápalové procesy ako laminitída, zápal žalúdka či kolikové stavy, dentálne problémy, zápaly dutín a podobne. Jednoduché akékoľvek narušenie homeostázy úrazom či zápalom. 

Čo ale tie emočné zranenia? Čo si pod nimi máme vlastne predstaviť? Amber sem zaradila napr. bolesť a strach z fyzického napadnutia a strach z možnej či reálnej hrozby, náhly odstav - áno, takáto traumatická udalosť poškodí mozog, dôjde k zraneniu na fyzickej úrovni, strata blízkeho kamaráta či člena skupiny, perióda sociálnej izolácie, strach či frustrácia z fixácie či obmedzenia a nakoniec, strach či frustrácia z toho, že kôň nemôže naplniť svoje základné potreby ako napr. mať dostatok vody, žrádla, spánku, tepla či jednoducho správať sa ako kôň a žiť v stabilnej bezpečnej skupine s možnosťou pohybu a prísunom vlákniny. 

Fyzické a emočné zranenia majú toho veľa spoločného. 

História chronického stresu - dlhodobého zvýšenia hladiny rozličných látok v tele ako napr. kortizolu ďalej vplýva na zvyšok tela. Takže napr. ak má kôň nejaké fyzické zranenie, kvôli ktorému musí byť oddelený a sám, aby si napr. nedával dole obväz či nezachytil kanylu, tak spolu s tým častokrát zažíva aj emočné ohrozenie napr. práve tou sociálnou izoláciou, prežívaním bolesti, nemožnosti sa voľne hýbať po dostatočne veľkom priestore, môže mať strach z toho, čo bude nasledovať - kedy zase príde vet niečo pichať, majiteľ ošetrovať, dávať hnusné lieky atď... 

Ale rovnaké emočné trápenie kôň môže zažívať aj bez fyzického zranenia či choroby. Množstvo koní žije izolovane, pravidelne zažívajú strach z niečoho konkrétneho, napr. že ich odvedú preč od členov stáda, alebo odvedú niekoho zo stáda preč, že budú musieť bojovať o svoje žrádlo, či že ich očakáva bolesť pri sedlaní atď. 

Pokiaľ kôň žije v chronickom strese dlhodobo, čiže pokiaľ žije v podmienkach v ktorých buď nemôže naplniť svoje fyzické a behaviorálne potreby, alebo môže, ale takmer neustále sa cíti čímsi ohrozený alebo očakáva nepríjemnosti či už v interakcii s koňmi či ľuďmi, tak to môže mať efekt aj na fungovanie jeho mozgu, napr. na schopnosť pamätať si či vytvárať nové spomienky. Centrum spomienok- hippocampus - je veľmi citlivý na zmeny a poškodenie v prípade dlhotrvajúceho chronického stresu. K tomu sa pridávajú ďalšie vedľajšie problémy ako zhoršená imunita a schopnosť hojenia rán alebo prehnané emočné reakcie. 

Kone prirodzene majú zhoršenú komunikáciu medzi limbickým systémom - oblasťou emócií - a prefrontálnym kortexom - odtiaľ staré známe, že  najskôr uteká a potom rozmýšľa. Je to jeho prirodzenosť vďaka ktorej tu s nami kone máme a počas evolúcie nezanikli niekde zožraté predátormi a neskončili len ako slepá vetva. Ale keď je kôň v chronickom strese a táto jeho, už beztak nie veľmi kvalitná, schopnosť sa ešte viac minimalizuje, potom máme dočinenie s koňom, ktorý nie je schopný rozmýšľať a len reaguje na veci okolo seba - pri každom impulze behá, lieta, kozluje, vyhadzuje, uskakuje, plaší sa... 

A aby toho nebolo málo tak kortizol má vplyv ešte aj na serotonín. Amber spomína v prednáške množstvo ďalších neuro súvislostí, ako napr. že stresory môžu spôsobovať zvýšené zápalové reakcie a tie zase spôsobujú zvýšené stresové reakcie a podporujú snahy vyhýbať sa podozrivým veciam. Začarovaný kruh. Jednoducho, chronický stres koňovi uberá schopnosť žiť v pohode a komunikovať rozvážne s okolím aj s nami, čím môže ohrozovať našu aj svoju bezpečnosť. 

Ďalšou spoločnou charakteristikou fyzických a psychických zranení je bolesť. Bolesť môže byť spôsobená fyzickým zranením, ale aj napr. pri trestaní koňa či používaní pomôcok či nepadnúcich pomôcok, ktoré spôsobujú bolesť - cielene alebo nevedome. Tým vzniká strach až úzkosť z očakávaného momentu kedy koňovi bude zase spôsobená bolesť. A pri koňoch sa táto oblasť ešte veľmi neskúma, ale napr. pri psoch sa jej venuje už veľká pozornosť a ide o sociálnu bolesť teda bolesť z odlúčenia od blízkych koní či zo stáda. Táto bolesť totižto aktivuje centrum bolesti rovnako ako fyzická bolesť. Je to ďalší príklad toho, ako blízko k sebe majú telesná a psychická bolesť a že istým spôsobom sa v oboch prípadoch v tele odohrávajú podobné udalosti.

Poslednou zdieľanou podobnosťou je vplyv na mikrobióm. Dnes už vieme o ose mozog - črevo. Stres má vplyv na mikrobióm, dôjde k zmene v mikrobióme a to následne ovplyvňuje mozog a tým pádom správanie. 

Mozog po x-té

Prečo sa vôbec zaoberať mozgom? Je to veľmi jednoduché. Je to práve a len mozog, ktorý riadi správanie. On v podstate rozhoduje o tom, ako bude kôň reagovať v rôznych situáciách a ako sa bude cítiť. A práve mozog je ovplyvnený opakovanými či dlhodobými emočnými tlakmi a chronickým stresom.

Mozog každého druhu je motivovaný niečím iným. Je to výsledok adaptácie počas miliónov rokov počas ktorých sa kone vyvíjali. Mozog motivuje telo, aby kone vykonávali správania, na ktoré boli tak povediac stvorené a bez ktorých nemôžu žiť. A ak sú nútené žiť tak, že tieto správania nemôžu vykonávať, tak prežívajú stres. Všetky tieto dôležité správania môžeme zhrnúť pod pojmom z etológie - etogram. Je to súhrn správaní, ktoré kone vykonávajú v prirodzených podmienkach. Ak sa telo a myseľ neudržiavajú v rovnováhe, tak dochádza k smrti. Ak telo nenaplní potrebu jedla či vody a bude ich ignorovať, tak zomrie. Ak nenaplní potrebu spánku dlhodobo, môže sa vyčerpať a umrieť. Cieľom mozgu a tela je udržiavať vnútorné prostredie v rovnováhe a to sa deje práve cez dôležité správania. Ale nie len cez správania, ktoré naplňujú fyzické potreby ako pri hlade či smäde, ale aj mnohé iné, tzv. behaviorálne. A to sú pri koňoch práve tie ako potreba žiť v skupine, prijímať vlákninu, hýbať sa, skúmať... 

Mozog každého druhu udržuje telo v rovnováhe cez iné správania, vďaka ktorým či s ktorými sa daný druh vyvinul. Napr. domáca mačka potrebuje spať 16 až 19 hodín denne a kôň 3 hodiny denne, aby si udržali telo v telesnej rovnováhe. Mozog a látky v tele fungujú  na rovnakých princípoch, ale správania, ktoré sú potrebné k udržaniu telesnej aj emočnej rovnováhy sa medzi druhmi odlišujú. 

Ako súvisí etogram s učením? Jednoducho. Ak nie je telo a psychika v rovnováhe, tak to priamo vplýva na schopnosť učenia, na  motiváciu, na schopnosť zapamätať si veci. Zároveň, poznanie etogramu  nám pomáha pochopiť príčiny frustrácie a stresu. A práve stres - chronický, dlhodobý - je to, od čoho potrebujeme koňa chrániť resp. zabezpečiť mu také životné podmienky, aby chronický stres neprežíval. 

Čo súvisí s konským etogramom, alebo ako vlastne vyzerá? Amber nemala čas na to, aby sa naplno venovala tejto oblasti, ale spomenula pár najdôležitejších vecí. K ním patrí napr. pocit bezpečia v našich domestikovaných podmienkach. Na sociálnej úrovni - dôležitá je dôslednosť a prediktabilita v súvislosti s tým, čo sa deje v skupine, ako sa kone v skupine medzi sebou správajú, že sa skupina nemení alebo aj to, že kôň sa má priestor vyhnúť koňom, s ktorými sa kamarátiť nechce a nie je nútený ísť s nimi do konfliktu. A bezpečnosť na úrovni priestorovej, že kone majú priestor odbehnúť keď sa dostanú do útekového módu, lebo to je ich primárny spôsob ako nájsť pocit bezpečia. 

V etograme koňa sú správania spojené so žraním a pitím - dôležitá vláknina atď., starostlivosť o telo - napr. termoregulácia, váľanie sa, škrabanie, spánok - REM, pohyb a skúmanie a objavovanie, hra a reprodukcia. Je toho veľa. 

Ak kôň počas najdôležitejších fáz vývinu mozgu - v maternici, po narodení, v "detstve" či puberte - zažije emočné traumy (zranenia), tak to ovplyvní vývin mozgu. Môže dôjsť k zmenám na mozgu, ktoré si kôň bude so sebou ťahať celý život. A už sa to nebude dať napraviť nech budete robiť čokoľvek a akokoľvek sa snažiť, určité limity tam budú vždy. Aké veľké budú dysfunkcie bude závisieť nielen od intenzity traumatických zážitkov, ale aj od toho, či mal kôň priestor "vylízať si rany" či od genetiky - čo jedného za rovnakých podmienok nezloží, iného môže priviesť do hrobu. Veľmi obrazne povedané ;). 

Ak plod v maternici zažíval stresujúce situácie skrz matku, ktorá bola v strese z rozličných dôvodov, tak to ovplyvní jeho vývin mozgu a to napr. tak, že bude jeho mozog citlivejší na stresory v okolí, bude reaktívnejší. Je to logické.  Telo sa pripravuje na život v prostredí do akého sa narodí, v akom žije jeho vystreslá matka, aby malo čo najväčšiu šancu na prežitie. A citlivá nervová sústava v prostredí, ktoré matka vyhodnotila ako nebezpečné, sa zíde. A tak takéto žriebä bude viac reagovať na svoje okolie než by bolo - napr. z nášho pohľadu či z pohľadu tých pohodových konských súputníkov - nutné. 

Stres v akejkoľvek vývinovej fáze má napr. vplyv na vývin rozličných časti a systémov mozgu, čo sa môže prejaviť napr. neschopnosťou nadväzovať priateľské vzťahy, môže znížiť schopnosť naučiť sa ovládnuť svoje emócie a nenechať sa ovládnuť emóciami - nebyť taký reaktívny alebo schopnosť regulovať svoje emócie či namiesto emócii zapojiť predný mozog do riešenia problémov. 

"Oprava" mozgu pred učením

Ak sa budeme snažiť trénovať - či učiť niečo nové, meniť správanie - koňa, ktorý zažil emočnú traumu, tak bude progres len veľmi malý či takmer žiaden. Budeme mať pocit, že sa točíme v kruhu a jeden deň sa nám bude zdať, že sa veci zlepšujú, ale ďalší zažijeme obrovský prepad. A tu sa dostávame k tomu všetkému už spomínanému - chronickému stresu a jeho vplyvu na fungovanie mozgu - znížená schopnosť pamätať si, znížená schopnosť tešiť sa, nadviazať kamarátske vzťahy, znížená tvorba serotonínu, dopamínu... Chronický stres a všetko spomínané totižto priamo vplýva na učenie. 

Ak cheme meniť správanie, ktoré sa nám nepáči - napr. agresívne - tak bez adresovania príčiny to jednoducho nepôjde, pretože motivácia vykonávať toto z nášho pohľadu problémové správanie bude stále tam. Takže ak je motiváciou koňa zbaviť sa nepríjemností kvôli strachu či bolesti, ktoré toto správanie spúšťajú, tak sa nikam nepohneme bez vyriešenia prvotnej príčiny. Ak budeme napr. ignorovať, že kôň sa bojí ľudí a budeme ho trénovať napriek jeho strachu, tak opäť sa dostávame k tých všetkým vplyvom chronického stresu, ktorý mení mozog k horšiemu a zároveň nepomáha koňovi s jeho problémom. Možno sa nám podarí zmeniť jeho správanie navonok, ale na emočnej úrovni sa nebude cítiť komfortne a môže to napr. viesť ak k tzv. trigger stackingu. 

Ak nevyriešime prvotnú príčinu, tak sa môžu pridružiť ďalšie problémové správania ako napr. stereotypné správania či depresia alebo agresivita. A keď sa veci nelepšia, tak to má samozrejme aj vplyv na majiteľov - hľadajú ďalších a ďalších trénerov, ktorí sľubujú vyriešenie, majú tendenciu zviera viac trestať či nálepkovať charakteristikami ako že kôň je dominantný, čo opäť človeka len vzďaľuje od schopnosti pochopiť príčinu a podporuje ho v trestaní a tým pádom v zhoršovaní situácie - z pohľadu koňa. To môže vyústiť do tzv. tréningovej  irelevantnosti, kedy kôň absolútne stratí záujem a nebude na nič reagovať, nebude dávať pozor alebo dokonca aj keby chcel, tak nebude schopný sa čokoľvek naučiť. Čo opäť podporí ľudí v názore, že kôň je dominantný či že nás neberie vážne. Začarovaný kruh. 

Čo je teda naším cieľom pri preúčaní či učení nových vecí? Záleží, s čím máme dočinenia. Či s emočnou traumou, čo je reálna štrukturálna zmena na mozgu, alebo či máme dočinenia s tzv. zlozvykmi - správania, ktoré ľudia nechtiac naučili a kôň si myslí, že to je to, čo sa od neho chce. V oboch prípadoch potrebujeme vytvoriť nové cesty v mozgu a keď sa bavíme o cestách, nie je to myslené metaforicky, ale veľmi fyzicky, pretože učenie spôsobuje fyzické zmeny na mozgu a bez nich by k učeniu nedochádzalo. Keď sa nad tým človek zamyslí, tak predstava, že našou aktivitou s koňom fyzicky meníme jeho mozog, je fascinujúca. A zároveň nám pomáha pristupovať k tomu opatrne.

Aj v prípade riešenia emočnej traumy Amber porovnáva emočné zranenie s fyzickým podľa biopsychosociálneho prístupu - ten berie do úvahy nielen telo, ale psychiku a sociálny kontext, pretože zranenie má vplyv alebo je ovplyvnené aj inými, než len telesnými faktormi. Keď dôjde k zraneniu športovca, tak liečba sa deje v dvoch fázach. V prvej, akútnej fáze je na prvom mieste oddych. Vyhýba sa zaťažovaniu zraneného miesta, aby sa mohlo začať liečiť. Zároveň je ale aj dôležitá psychologická podpora a správna výživa, ktorá podporuje hojenie. A pochopenie toho, ako vníma športovec svoje zranenie v rámci svojho sociálneho kontextu.

To isté platí pri emočnej traume - v podstate zraneniu na úrovni mozgu. V akútnej fáze liečenia traumy je dôležitý pocit bezpečia a oddych, čiže žiadne pripomínanie situácie, ktorá môže spustiť pocit strachu. Vyhýbanie sa spúšťačom, aby sa myseľ mohla dať do pohody a nijako sa necítila ohrozená. Kvalitná strava- v prípade koní vláknina a potrebné doplnkové látky, možnosť správať sa ako kôň - správny manažment a naplnenie fyzických a psychických potrieb sú základnými faktormi v akútnej fáze liečby. 

Fáza obnovy

 V prípade fyzického zranenia je otázkou či sú tkanivá vyliečené a pripravené na posilňovanie a opätovné postupné zapájanie do života, to sa ale deje najskôr obnovením celkovej kondičky či svalovej sily.  V prípade emočnej traumy je otázka -  sú bunky v mozgu už pripravené na to, aby vytvárali nové spojenia? Riešenie problémov, propriorecepčné cvičenia, či nové pozitívne zážitky. Všetky tieto aktivity posilňujú tie správane chemické látky v mozgu, ktoré pomáhajú s návratom do normálu a udržujú hladinu stresu nízku, vďaka čomu sa môže kôň efektíven učiť nové - náhradné správania. 

Až keď je obnoven celková kondícia, flexibilita či svalová sila, až potom sa začne v rehabilitácii s posilňovaním postihnutej časti. V prípade emočnej traumy sa môže začať s veľmi citlivým protipodmieňovaním či nastavovaním tréningových situácii, ktoré postupne zmenia pohľad koňa na situáciu, ktorá spôsobila traumatický zážitok. Napr. v prípade že kôň mal traumu pri podkúvaní, tak ho veľmi pomaly zase začneme zvykať na manipuláciu s nohami atď. Cieľom je aby sme zmenili ich spomienky na traumatickú udalosť za nové, pozitívne spomienky. Najskôr však v jeho bezpečnom prostredí s človekom, ktorému dôveruje a spôsobom, ktorý ho nedesí a nespustí spomienku na zlý zážitok.

Ďalšou fázou v prípade športovca je pomalé zaraďovanie naspäť do športu. V prípade straumatizovaného koňa začneme zovšeobecňovať a posúvať sa bližšie k plnej záťaži. Takže ak sme ho zvykali na manipuláciu s kopytami v jeho výbehu, na bezpečnom mieste a robil to len majiteľ, tak pomaly to začneme posúvať aj do kontextu reálnej úpravy kopýt s kováčom, pričom najskôr využijeme komparz, nie hneď kováča.  Neustále dbáme na to, aby mal kôň kontrolu nad situáciou a zároveň my kontrolujeme prostredie, aby nedošlo k obnove traumatickej spomienky.  A až v poslednej fáze, kedy sa športovec vráti naplno do športu, tak my začneme koňa vystavovať rôznym možným spúšťačom. Opatrne a s citom. 

Čo je najdôležitejšie v tomto procese? Práve tá akútna fáza, kedy koňovi zabezpečíme oddych, bezpečné prostredie bez situácii vyvolávajúcich spomienky na traumu a hlavne vyvolávajúcich strachové reakcie. Je dôležité, aby mal kôň možnosť vytvoriť pevné väzby a zotrvať v nich, nebol z nich vytrhnutý a neboli prerušované. Samozrejmosťou je možnosť robiť rôzne rozhodnutia a mať kontrolu nad rozličnými vecami vo svojom živote.  Aby mal možnosť voľby v rôznych oblastiach.  A žiadne tresty či nútenie koňa do vecí proti jeho vôli - jeho reč tela nám jasne povie, ako sa cíti a či sa v situácii cíti komfortne. Ak sa necíti komfortne, netlačiť na neho, ale práveže mu ponechať priestor a rešpektovať jeho rozhodnutia. Rovnako ako by ste nenútili človeka s čerstvo zlomenou nohou, aby ju zaťažoval. Nezabúdajte, cieľom je dostať hlavu do pohody a mimo chronický stres.

V tejto fáze sú dôležité nasledovné faktory: 

• vyhýbanie sa spúšťačom, ale aj iným stresorom - zabezpečiť správne životné podmienky
• schopnosť robiť rozhodnutia sám za seba 
• schopnosť komunikovať a byť vypočutý
• pozitívne sociálne interakcie - s ľuďmi aj koňmi 
• priestor skúmať, objavovať 
• možnosť hrať sa - toto je iné u kobýl, tie sa nehrajú poväčšine, žriebät, valachov, žrebcov... 

Čo ak sa nemôžeme vyhnúť nejakým spúšťačom? Ako napr. vet ošetreniu, ale zároveň vieme, že kôň sa bojí veterinára. Aj tu je množstvo nástrojov, ktoré môžeme použiť. V prvom rade mať veterinára, ktorý ovláda postupy tzv. low stress handling. Takí u nás nie sú, tak aspoň veterinára, ktorý je empatický a bude s vami rozmýšľať ako nastaviť situáciu tak, aby sa kôň nedesil. Skúste zmeniť kontext. Vykonať úkon nie v boxe či stajni, ale niekde na pastvine. Z druhej strany napr. atď. Môžete koňa zabaviť žrádlom. Zoberte si granule, schovajte ich do dlane a veľmi pomaly ich uvoľňujte z dlane tak, že kôň sa bude snažiť ich odtiaľ dostať a zabavte ho týmto spôsobom. Ak sa kôň bojí veľmi, tak to nepomôže, ale ak jeho strach nie je až taký veľký, tak sa môže začať na tieto nové situácie vďaka tejto zmene tešiť. Pri psoch sa používajú liečivá, ktoré znižujú úzkosť. Pri koňoch sa s tým len začína, ale môžete sa svojho veterinára spýtať aj na tieto možnosti. 

Obmedzovanie s ohľadom na koňa

Amber ako veterinárka chápe, že v mnohých situáciách treba koňa obmedziť kvôli zdravotným benefitom či pre úspešnú liečbu. Ale aj pri tom sa to dá robiť s rešpektovaním konskej prirodzenosti a behaviorálnych potrieb a s pomocou zapojenia enrichmentu. Aj keď musí byť kôň osamote, môže mať spoločnosť aspoň na druhej strane ohrady, aby mal minimálne vizuálny kontakt, ak ho kone prídu navštíviť cez ohradu tak aj fyzický. To, že sa kôň nemá hýbať po výbehu neznamená, že  sa nemôže hýbať po boxe. Dajte mu viac než len jednu sieťku so senom, nech sa pohybuje medzi nimi tak, ako potrebuje a chce    Zaveste mu rôzne enrichmenty, rozhádžte kusy mrkvy, lucerky,  petržlenu po priestore. Amber spomínala množstvo nápadov, spíšem ich do samostatného kratšieho textu. 

Na záver 

Tento webinár bol skutočne veľmi dlhý a nabitý informáciami. Do tohto príspevku sa mi vošla asi tak polovica. Najdôležitejšie je pochopiť, že fyzické a emočné zranenia sú si viac než podobné a aj prístup k ich liečbe by mal nasledovať rovnaké princípy. Emočné zranenia nie sú menej dôležité, než tie fyzické. A áno, všetci vieme, že fyzické zranenia je dôležité riešiť a teda zabezpečiť koňovi podmienky, aby sa fyzický problém mal priestor liečiť ako treba, ale že rovnako dôležité sú v tomto procese aj emočné potreby. Lebo ak budeme ignorovať tie, tak fyzický problém vyriešime, ale môžeme si zarobiť na problémy na emočnej úrovni. A ono to vlastne nie je žiadna veda, zabezpečiť koňovi podmienky tak, aby sa mohlo liečiť telo a nestrádala psychika. Medzi koňmi a ľuďmi nie sú principiálne veľké rozdiely vo fungovaní a pri ľuďoch sa už dávno vie a v západných krajinách sa to aj vo veľkom aplikuje, že pre úspešnú liečbu je potrebná psychická pohoda. 

Rebound efekt

S témou z blogu o emočných a fyzických zraneniach a ich liečbe úzko súvisí aj téma tzv. rebound efektu. Nemám žiadnu slovenskú ani českú literatúru v ktorej by bol tento efekt spomínaný, takže nemám predstavu o vhodnom preklade a preto budem používať anglický termín rebound. Jedná sa o potrebu koňa dohnať niečo zameškané. Z jeho pohľadu, samozrejme. 

Čo také môže spôsobiť pocit zameškania a potrebu doháňania u koňa? Čokoľvek, čo je pre koňa veľmi, priam životne dôležité v jeho konskom prežívaní a v čom mu my nejakým spôsobom zabránime.  Napr. ak ho odstavíme od kamarátov, od trávy, od možnosti sa hýbať podľa vlastnej vôle.. 

Tí, čo majú tučné kone na diéte veľmi dobre poznajú pravidlo, že nemôžu koňa obmedzovať a potom pustiť na trávu len na pár hodín, lebo deprimovaný kôň za pár hodín dokáže zožrať toľko, čo by zožral za celý deň. Jednoducho dobehne zameškané. A je po diéte. 

To isté sa deje koňom, ktoré sú obmedzované v prirodzenom pohybe zatvorením do boxu - alebo malého výbehu - keď ich vypustíte von, tak budú lietať a behať. Ak budú von neustále, tak ich budete vidieť behať minimálne. To lietanie po vypustení zo stajne poznajú veľmi dobre jazdci, ktorí svoje kone pred jazdením najskôr radšej vylonžujú. Nie, tie vývrtky, hrby a bezhlavé cválanie nie sú prejavom radosti z pohybu. Sú prejavom frustrácie z obmedzenia. Z nemožnosti robiť to, čo je pre koňa priam životne dôležité. Mať priestor a možnosť hýbať sa voľne, hlavne počas pasenia či hľadania potravy. 

Nočná mora každého koniara - zranená šľacha, povinný "boxrest". A potom vodenie 15 minút denne po rovnom... Kto ste si to zažili a skúšali ste krokovať koňa, ktorý bol pár týždňov zavretý, tak veľmi dobre viete, aké je to utrpenie pre všetkých zúčastnených. Ako to riešiť inak spomínam v príspevku vyššie.

Častý dôvod prečo ľudia nedávajú svoje športové kone do výbehu - lebo sa zrania pri behaní. Ďalší tradičný začarovaný kruh. Behajú, lebo majú nedostatok priestoru pre dobrovoľný pohyb. Keď dostanú možnosť ísť konečne von zo svojho väzenia, tak robia nebezpečné vývrtky. A hrozí zranenie.  A ľudia ich nepustia von... Keď budú mať priestor na pohyb, nebudú lietať ako šialené. A nebudú zranenia. Nič nové pod slnkom, staré známe veci. Len treba nastavovať aj ďalšie podmienky v prostredí s rozumom, aby tie zranenia naozaj neboli. 

Sociálna izolácia - kôň bez možnosti kontaktu s inými koňmi. Keď takéto kone konečne dostanú tú  možnosť, tak budú tráviť viac času vzájomným čistením či hraním sa. Podľa knihy Equine Behavioral Medicine nemožnosť mať kontakt s ďalšími spôsobovala chronický stres, ktorý sa uvoľní aj vďaka vzájomnému čisteniu, pri ktorom sa uvoľňujú endorfíny a oxytocín. A ten okrem iného znižuje kortizol - stresový hormón. Mohli by sme povedať, že týmto nadmerným vzájomným čistením sa zbavujú nahromadeného stresu. 

Rebound v prípade stereotypných správaní tiež nie je žiadna výnimka. Stereotypné správania nie sú síce súčasťou prirodzeného etogramu a dnes už nikto nespochybňuje, že by neboli prejavom chronického stresu a dlhodobých zlých životných podmienok, ale ak koňa chceme umelo zastaviť v jeho stereotypnom správaní, napr. klkanie klkacím remeňom, tak akonáhle ten remeň nebude mať, tak dobehne zameškané a bude klkať viac než normálne. Prečo? Pretože stereotypné správania sú efektívnym spôsobom, ako sa vymaniť z chronického stresu. A keď nevyriešime príčinu a dôvody, prečo ich kôň vykonáva, len sa ho pokúsime umelo zastaviť, aby ich nerobil, tak nám udrie do očí ich dôležitosť z pohľadu koňa práve vďaka rebound efektu. 

Rozmonožovanie. Zaujímavá téma, ktorú všetci akosi obchádzajú. Ale obmedzovanie spôsobuje rebound ako hovado. S prepáčením za výraz. Mám doma samé kobyly. Keď sa objaví konský chlap v našom priestore a nebodaj u nás pár dní pobudne, tak kobyly nič iné nerobia, len majú ruju a otravujú úbohého samca, aby sa im venoval. Doslova sa nevedia nabažiť. 

Prečo je dôležité vedieť o rebounde? 

Pomôže nám to vcítiť sa do koňa. Pochopiť, aké dôležité sú pre neho 3F - Friends, Freedom a Forage. Mať možnosť hýbať sa podľa vlastného uváženia, mať kontakt s ďalšími koňmi a mať neustále čo žrať - vlákninu. Ale všímať si zároveň aj iné veci, napr. či kôň dostatočne spí? Možno ak čosi zmeníme v manažmente nájdeme koňa prvé dni vykoteného na zemi, lebo bude dospávať. Tak zistíme, že musíme čosi zmeniť. 

Ja som si naplno zažila rebound minulý rok s mojou vtedy 23 ročnou kobylou, ktorá nebola posledných 20 rokov  vôbec obmedzovaná v pohybe - žila na pastvine. Zo zdravotných dôvodov - mala zavedenú kanylu a katéter - som ju musela držať mimo ostatné kone a mimo stromy, kríky, proste miesta kde by sa mohla zachytiť. Mala postavený priestor veľký 15x15m s ostatnými koňmi okolo nej. Bola v ňom týždeň. Keď som ju po týždni pustila, tak si dala pár cvalových prebehnutí hore dole po výbehu a bola ako vystrelená. Vo svojom výbehu pôsobila úplne kľudne, žiadne veľké pohyby sa nekonali. Za bežných okolností je to kôň, ktorý potrebuje veľmi dobrý dôvod na to, aby sa rozcválal. Týždeň zavretá na malom priestore bol evidentne dosť dobrým dôvodom na to si vyhodiť kopýtkami. 

Keď vieme o rebounde, vieme sa dopredu zamyslieť, aký efekt bude mať aká zmena a ako tomuto efektu predísť. Budeme vymýšľať ako zabezpečiť podmienky tak, aby k nemu nedochádzalo. 

Ak hovoríte anglicky a ste na FB, tak určite sledujte stránky skúsenej behavioristky Dorothy Hefernenn zo Škótska. Ona k téme rebound efektu napísala veľmi pekný príspevok na jej FB a nájdete ho na tomto odkaze.

Účet dôvery

Dôvera. Neodmysliteľná súčasť vzťahu človeka a koňa. Každý koniar ju spomína,  mnohí ju označujú za zázračné riešenie každého problému, ale nikto ju nezadefinuje. Všade sa dočítate, aké je dôležité, aby nám kôň dôveroval. Ale ako to dosiahnuť? A čo to vlastne znamená dôverovať? Keď nevieme jedno, ako môžeme vedieť druhé? Tento princíp nejasného zadefinovania sa tiahne svetom koní v súvislosti s mnohými inými konceptami.

Čo podľa mňa znamená, že mi kôň dôveruje? To, že vie, že sa držím základného pravidla -

že ho nebudem nútiť do vecí, ktoré považuje za nebezpečné, nepríjemné, desivé či bolestivé. Vie, že sa na mňa môže spoľahnúť, že mu nebudem spôsobovať bolesť či sa mu vyhrážať, desiť ho či tlačiť do úzkych. Som pre neho predvídateľná v tom dobrom zmysle slova. Vie, že sa so mnou môže otvorene baviť a nebude potrestaný. Tak vnímam dôveru koňa voči človeku ja.

Dôveru nezíska zo dňa na deň. Tak ako ani ja nezískam dôveru voči cudziemu koňovi behom hodiny. Dôvera je výsledok mnohých spoločných interakcií, v ktorých sa vzájomne spoznávame a spoznáme a vieme, čo kedy môžeme od toho druhého čakať, ale hlavne, že vieme, že ten druhý nám nebude spôsobovať diskomfort. 

S dôverou úzko súvisí aj pocit bezpečia a istoty. Kôň sa cíti bezpečne, pretože vie, že sa s nami nedostane do náročnej situácie spôsobujúcej diskomfort a neistotu. A ak sa do takej situácie dostaneme, tak mu pomôžeme z nej nájsť cestu von. Nebudeme ho nútiť v nej zotrvávať. 

Nie, k vytváraniu dôvery nepatrí žiadne odháňanie koňa, donucovanie, či vyhrážanie sa typu "keď nespravíš, to čo hovorím, tak pôjdeš na kruh, nepustím ťa, potlačím ťa atď".   

Dôvera v psychológií

Po vlastnom laickom zamyslení sa nad dôverou sa pozriem čo ponúkajú múdre hlavy, ktoré sa tejto téme venujú. Priznám sa, nepátrala som hlboko a skočila som po prvom článku, ktorý na mňa vyskočil na google a zapáčil sa mi. Je to tento  Frontiers | Interpersonal trust: an event-based account | Psychology (frontiersin.org). Hneď na začiatku spomínajú, že neexistuje všeobecne uznaná definícia konceptu dôvery. Je to pochopiteľné, čím viac sa človek nad dôverou zamýšľa, tým viac sa zamotáva. Ale páči sa mi definícia, ktorú citovali z iného zdroja  “niekomu dôverovať znamená, že keď daný človek dostane šancu, tak sa nebude správať spôsobom, ktorým by nám nejako ublížil". Súčasťou je sociálna predvídateľnosť - že vieme predvídať, ako sa druhý človek bude v komunikácii s nami správať a môžeme sa spoľahnúť, že nám nebude chcieť ublížiť. Takže dôvera súvisí aj s absenciou averzívnej neurčitosti - inak povedané, že nezažívame s človekom nečakané nepríjemné veci. 

Ten aspekt tej šance, je podľa mňa práve pri koňoch veľmi dôležitý. Kone sú zvieratá, ktoré  nemajú radi konflikt a preto je ľahké ich donútiť spraviť veci, s ktorými síce nesúhlasia alebo sú im nepríjemné. Len aby vyhoveli. Aby sa vyhli konfliktu. To človeku dodáva častokrát mylnú predstavu, že je správne, to čo robí. Vďaka tomu kone častokrát plnia naše pokyny proti vlastnej vôli. Pokyny, ktoré vyhovujú človeku, ale pre koňa nie sú príjemné. Vyžívame tú šancu? Ako často? Či je kôň pre nás na prvom mieste? 

Účet dôvery

Možno ste počuli, možno nie, o účte dôvery. Kto sa zaoberáte behaviorálnymi vedami tak to nie je pre vás nič nové a koncept trust account od Susan Friedman je vám dôverne známy. Je to veľmi jednoduchý, avšak veľmi silný koncept. Ako to už pri behaviorálnych vedách býva, analógia s účtom nie je zrovna príťažlivá pre romantické povahy, ale dajte tomu, prosím, šancu

Predstavte si vzťah s koňom ako účet. Na tento účet sa zapisujú zážitky s nami. Kvalita zážitkov je našou menou. Nejaký zážitok sa môže zapísať čiernymi číslami do plusu a iný červenými do mínusu.  Môžeme sa tiež na to pozrieť ako na dobré a zlé body. Tie dobré body sú všetky dobré skúsenosti s nami - príjemné, podporujúce, kamarátske. A tie zlé body sú spojené s diskomfortom vychádzajúcim od nás - keď koňa dostávame do situácii v ktorých sa bojí či jednoducho cíti diskomfortne - emočne alebo fyzicky - bolestivo. A podľa toho koľko pozitívnych vs. negatívnych zážitkov s nami má, podľa toho bude náš účet v pluse alebo mínuse. Čím kvalitnejší pozitívny zážitok, tým viac sa nám pripisuje na účet. Čím intenzívnejší negatívny zážitok, tým bližšie máme k bankrotu. Čím lepšie sa kôň s nami cíti, tým plnší účet dôvery, tým lepšie sa s ním cítime aj my. 

Nie sú v podstate aj naše ľudské vzťahy v konečnom dôsledku o tom, ako sa s daným človekom cítime? A to, ako sa s ním cítime pramení z toho, ako sa k nám správa. Aký je k nám pozorný, vnímavý, ohľaduplný. A kone to nemajú inak. 

Tu sa dostávame ku kľúčovému princípu. Vedieť, čo má kôň rád. Vedieť posúdiť, čo vníma ako príjemnú vec a čo nie. Vedieť, čo si kone ako zvieratá "ctia", čo má pre ne vo vzťahu s druhým hodnotu. Vedieť, ako nadväzujú vzťahy a čomu sa vo vzťahoch vyhýbajú. Vedieť čítať ich reč tela. A vedieť ako fungujú sociálne väzby a ako ich prípadné narušenie napraviť. 

Opäť nemôžem nespomenúť dôležitosť manažmentu a životnej pohody. Ak kôň nemá životné podmienky nastavené tak, že sa cíti v pohode a bezpečne a spokojne vo svojom konskom živote a bude v chronickom strese, tak sa s ním bude ťažšie nadväzovať stabilný vzťah, lebo to, ako nás bude vnímať sa bude meniť podľa toho, ako sa cíti vo svojom živote. A bude to od nás vyžadovať byť skutočne konzistentný v našom správaní. 

Keď má svoje potreby pokryté, žije spokojný život plný vlákniny, slobody pohybu a v sociálnej skupine v ktorej má kamošov alebo ak nemá, tak je pre neho aspoň predvídateľná, tak nadväzovanie vzťahu ide jednoduchšie a bez takých nárokov na nás. 

Samozrejme, výberom z účtu sa nevyhneme. Ale preto je dôležité mať na ňom nazbieraných kopec kvalitných zážitkov, pretože vďaka nim bude z čoho vyberať a zároveň bude jednoduchšie po výbere doplniť čo ubudlo - tak povediac opraviť nepríjemnosť vo vzťahu. 

Včera sme mali prednášku, na ktorej sme rozoberali tému účtu dôvery a Felicity spomenula tieto časté zbytočné výbery, ktoré môžu rýchlo viesť k totálnemu  mínusu: 

•  zážitky, ktoré sú pre koňa nepríjemné, nekomfortné
• nútenie koňa do kontaktu s nami či do správaní, z ktorých on nič nemá
• interakcie s koňom, ktorý je nahnevaný, vystresovaný, vystrašený či inak emočne rozrušený
• nevnímanie toho, čo nám hovorí, nepočúvanie, ignorovanie
• vystavenie koňa nebezpečnej situácii
• strašenie koňa
• robenie rozhodnutí, ktoré sú z pohľadu koňa pre neho nepríjemné či zlé 
• nedostatok pozitívnych interakcií

V drvivej väčšine prípadov máme kontrolu nad situáciou my - my rozhodujeme, akým smerom sa naša interakcie bude uberať, či smerom k spôsobovaniu diskomfortu a podkopávaniu dôvery koňa v nás, alebo smerom k rozvíjaniu príjemných zážitkov s nami. Ale v živote sa nevyhneme aj nechceným, neplánovaným akútnym výberom, ktorým by sme sa síce radi vyhli, ale nedá sa. Medzi nepatria rôzne núdzové veterinárne život zachraňujúce zákroky. Či situácie, v ktorých sa kôň dostane mimo seba a prestáva vnímať svoje okolie a zasiahneme tak, aby sme udržali seba v bezpečí. 

Medzi také núdzové situácie ale určite nepatrí nútenie koňa prejsť okolo niečoho, čoho sa bojí, zatiaľ čo my si vozíme zadok v sedle. To nie je situácia, v ktorej by išlo o život a keď budeme koňa nútiť "prekonať" svoj strach, tak to z nášho účtu skôr odoberá než pridáva.

Ako to riešiť inak? Zliezť, dať koňovi čas,  postaviť sa medzi to koňa a to, čoho sa bojí, ísť oblúkom okolo toho alebo sa vrátiť domov, ak je jeho strach extrémny. To nie je vzdanie sa, to je ukázanie koňovi, že sa na nás môže spoľahnúť a nebudeme ho dostávať do pätových situácií. A zároveň si potrebujeme my zapamätať, s čím má kôň problém a tréningovo ho doma na takého situácie pripraviť. Ale opäť, vyžaduje to vedomosti a skúsenosti. 

Znamená to, že sa budeme vyhýbať všetkým nepríjemnostiam? Nie. Znamená to, že keď spoznáme, čo koňovi vadí či čo nezvláda, tak sa tej téme budeme venovať v tej správnej miere. ALe nemusíme sa tej problematickej oblasti venovať vyslovene tréningovo, môžeme sa jej venovať nepriamo - zlepšením nášho vzťahu či zdvíhaním jeho sebavedomia, zlepšením jeho pocitu zo života a podobne. 

Niekoľko účtov 

Účet dôvery nie je absolútne platný pre všetky situácie. Nemôžeme očakávať, že ak nám kôň dôveruje vo výbehu či v  pre neho známom prostredí, že sa to automaticky prenesie aj mimo toto prostredie či do úplne neznámych situácií. S niektorým koňom áno, s niektorým nie. Ak niečo nefunguje mimo bežné situácie tak to nehovorí nič o kvalite nášho vzťahu a vôbec to netreba brať osobne

 Sú situácie, v ktorých máme s koňom nazbierané len tie dobré body, ale sú aj také, kde je to horšie a sme v mínuse - napr. ošetrenie veterinárom. Dôležité je o tom vedieť a pracovať na tom, aby sme na účty v jednotlivých situáciách pridávali a tie mínusové menili na plusové. Dôležitým aspektom je predvídateľnosť. Je dôležitá hlavne v tom, aby nám nejaký mínusový účet neotrávil aj náš hlavný plusový. Ak vieme, že kôň nemá rád ošetrenie, ktoré práve musím aplikovať každý deň, tak to budeme robiť veľmi predvídateľne, aby vedel, kedy to príde a nedostal sa do úzkosti prameniacej z neistoty, že nebude vedieť, kedy sa na neho vrhneme s tou nepríjemnosťou.

Druhá vec, ktorá nám veľmi pomôže v prípade takejto situácie je snažiť sa účet po každom znížení doplniť. Najlepšie sa to dopĺňa činnosťou, ktorú má kôň rád, ktorú rád robí a prináša mu radosť. Áno, v prípade koní je to častokrát také jednoduché ako im dať nejaký žrací enrichment či vedro s obľúbeným krmivom. Ale ešte lepšie je, keď máme spoločné činnosti, ktoré s nami rád robí ako napr. targetovanie či iné pozitívkárske zábavky. 

Alfa a omega riešenia správania

Včera sme prelúskali piatu lekciu z druhého modulu, ktorý bol zameraný na pochopenie psychických aj fyzických potrieb, na život koní v prírode aj tých domestikovaných. Čo je v správaní domestikovaných normálne, čo abnormálne, a ako veľmi súvisí práve prostredie a denno-denný manažment s tým abnormálnym. A vôbec, ako ohodnotiť, či sa kôň cíti vo svojom živote dobre alebo nie. Čo si všímať, čo koňom ponúknuť a hlavne pristupovať ku každému individuálne a všímať si, čo si on myslí o tých našich snahách. 

Tí, čo ma poznáte tak viete, že na túto tému som robila už nejeden webinár a je to moja srdcovka. Preto čo sa teórie týka nebolo toho pre mňa veľa nového. Ale tá prax! Felicity sa s nami podelila o štatistiku svojich posledných 50 prípadov zameraných na riešenie problémových správaní, ktoré pomáhala majiteľom riešiť. Bolo medzi nimi niekoľko veľmi nebezpečných agresívnych správaní. Medzi nimi aj kôň, ktorý útočil na ľudí, ktorí sa objavili vo výbehu - napr. išli si po svojho koňa.

Bežne by človek hľadal príčinu v minulosti, hľadal by spúšťače, ktoré správaniu predchádzajú, alebo v prípade tradičného prístupu, by koňovi ukázal kto je šéf a rázne mu vysvetlil, že si žiadne také prejavy nemôže dovoľovať. Aké bolo riešenie v tomto prípade? Skúste hádať. Neuhádnete ani keby ste nechceli.

Pobyt koňa v boxe osamote - a bolo po probléme.  A kontext? Koník žil do dvoch rokov len s matkou. Inak povedané, nebol socializovaný. A potom ho hodili do vody, nech pláva a začal žiť s ďalšími tromi mladými koňmi 24/7 vo výbehu - inak všeobecne veľmi zlý nápad nechať deti nech sa vychovávajú navzájom. Tie ďalšie mladé kone boli veľmi hravé, priam doterné a tento koník sa s tým nevedel vysporiadať, nemal kam pred nimi ujsť, kde si od nich oddýchnuť a tak bol v chronickom strese, ktorý sa prejavoval napr. aj agresivitou voči ľuďom. S Felicity sme to síce ďalej nerozoberali, ale podľa môjho názoru sa jednalo o presmerovanú agresivitu - keď nemal kam posunúť svoju frustráciu, tak ju posunul smerom, ktorý fungoval. Voči ľuďom. Bol to jeho spôsob ako si uľaviť. Je to prirodzený mechanizmus a poznáme ho všetci. Ak nás niečo dlhodobo veľmi štve, tak ten náser posunieme ďalej. Ak máme kam. Ak nemáme kam, tak je to double problém, lebo si to dusíme v sebe. Ale ono sa vždy niekto nájde...  Plus v kombinácii s chronickým stresom - neoddýchol si, nemal kam ujsť, nevyspal sa, deň bol pre neho nepredvídateľný, lebo nikdy nevedel, kedy ktorý kôň ho bude otravovať - tak stačila veľmi malá intenzita niečoho, čo ho rozhodilo a bol oheň na streche. Akonáhle mohol kôň tráviť svoj čas v bezpečí a oddýchnuť si, nebol vystavený konfrontácii s ďalšími koňmi, vyspinkal sa do ružova, tak aj jeho prejavy voči ľuďom úplne vymizli. 

Tento prípad je krásnou ukážkou toho, aké je všetko individuálne. Niekto by povedal dávať koňa do stajne je neprirodzené. Áno, je, ale  vo veľmi špecifických situáciách to môže mať svoje benefity. Aby boli pokryté všetky potreby koňa, bolo by ideálnejšie mu zabezpečiť priestor so starším vyrovnaným koňom, ktorý ho nebude molestovať, s prístreškom atď., ale nie vždy je možné zabezpečiť veci ideálne. Vtedy je dôležité zmeniť veci k lepšiemu tak, ako nám to situácia dovoľuje. V tomto prípade sa zadarilo.

Tento koník bol len jeden zo 6 prípadov, ktoré nám Felicity veľmi v skratke spomenula. V súvislosti s týmto je tiež fascinujúca jej štatistika. Z 50 prípadov až 39 bolo vyriešených len zmenou životných podmienok!!!! 39! Alebo inak povedané, zlepšením kvality života, zlepšením pocitu zo života a v živote.

Stále nechápem. Viem, aké sú životné podmienky dôležité pre pohodu koňa. Zažila som si to niekoľkokrát za život s mojimi aj cudzími koňmi. Ale 39 z 50? To je bilancia, ktorú by som netipla ani v najoptimistickejšom sne. 

Táto malá štatistika má ešte pokračovanie. Len 13 z týchto 50 prípadov vyžadovalo tréning resp. cielenú prácu s naučením niečoho. Všetkých 13 súviselo so špecifickými strachovými reakciami u koní, ktorých životné podmienky neboli až také kľúčové, ale kôň mal napr. strach z holenia strojčekom.